Viete si predstaviť život bez pravidelného nakupovania, používania a vyhadzovania vložiek či tampónov? Produkty takzvanej ženskej hygieny ovládajú dlhé metre regálov v obchodoch, zvyčajne diskrétne zabalené v pestrofarebných sáčkoch a krabičkách. V reklame nám usmiate ženy vysvetľujú, že istý druh ultraabsorbujúceho jadra dokáže nasať viac sterilne vyzerajúcej modrej tekutiny než akýkoľvek iný. Verím im. Ale našťastie som stretla ženy, ktoré mi ukázali, aké jednoduché je hodiť toto všetko za hlavu.
Tampóny a vložky som prestala používať pred štyrmi rokmi. Keďže žijem v meste a medzi ľuďmi, v kultúre, ktorá pohľad na menštruačnú krv nepripúšťa (1), nemôžem si dovoliť krvácať len tak, so zamazanými stehnami alebo škvrnkou na šatách (2). Preto sa chcem s vami na tomto mieste podeliť o moje skúsenosti s alternatívnymi spôsobmi zachytávania menštruačnej krvi - a o úplne inom prístupe k nej, než k akému nás súčasná spoločnosť vychováva.
Najviac zo všetkého ma na začiatku mrzel zbytočný odpad, ktorý svojím úplne prirodzeným menštruovaním spôsobujem. Dlho som však nemohla nájsť nijaké iné riešenie. Zároveň som chápala, že počas dní krvácania, ktoré sú pre mnohé ženy fyzicky či psychicky náročné, je veľmi dôležitá pohoda a komfort, ktorý mnohé supermoderné výrobky určite poskytujú. To, že sa vďaka novinke pod menom tampón dá ísť počas menštruácie bez problémov kúpať, bolo pre mňa rozhodne skvelým krokom vpred. Pamätám si ešte vložky, ktoré boli iba hrubé kusy vaty zabalené do gázy. A naše matky či staré matky si šili špeciálne mesačné pásy (nohavičky ešte neboli, alebo len dlhé a vložku nebolo kam uložiť), do ktorých sa vkladala mnohokrát prepieraná handrička a neskôr gáza a vata. Tiež som sa zamýšľala nad otázkou, prečo sa naša pokroková, otvorená spoločnosť na jednej strane tak jasne dokáže baviť o intímnej téme ako je menštruácia (reklamy v televízii, články v časopisoch), na druhej strane však stále celá propaganda kvality menštruačných pomôcok stojí na dokonalom zakrytí faktu, že ženy krvácajú. Slová ako "diskrétne", "pocit istoty a bezpečia", "nikto si to nevšimne" či "neviditeľné" ma plnili a dodnes plnia nepochopiteľným odporom. Na jednej strane "emancipované" mladé ženy, tešiace sa z nového obalu supertenkej vložky, na druhej strane nanútená hanba a večná snaha vnucovať ženám umelo vsugerovaný pocit pocikaného batoliatka v plienke. Pamätám si na všadeprítomný zvláštny pocit hanby a schovávanie vložky v rukáve na ceste k WC cez prestávku v škole. Alebo na dizajnérske ťahy výrobcov tampónov, ktorí ich obalili pestrofarebnými fóliami, "aby sa dievča nehanbilo, keď ich náhodou vytiahne z kabelky - veď vyzerajú ako farebný rúž."
Ale našťastie som stretla ženy, ktoré mi ukázali, aké jednoduché je hodiť toto všetko za hlavu. Prvá z nich bola Mirea, ktorá na Ecotopii v Rumunsku v roku 2000 vyvesila letáčik o morských špongiách - v angličtine sea sponges. Som jej za to nesmierne vďačná, lebo už o pár mesiacov nato, keď sa mi podarilo nájsť správne špongie, mohla som prestať používať tampóny a vložky. Desať rokov, celé moje dospievanie s nimi mi úplne stačilo. Tak isto mi stačili tie hory zbytočného odpadu, ktorými sa všetky použité menštruačné pomôcky stali. Ale nezabúdajme ani na znečistený vzduch, odpadovú vodu z fabrík a spotrebované neobnoviteľné zdroje našej planéty potrebné na ich výrobu. Zrátali ste si niekedy, koľko asi každá žena počas svojho plodného obdobia spotrebuje vložiek či tampónov? Sú to tisíce alebo až desaťtisíce kusov. Pri ich výrobe a bielení vlákien sa okrem iného uvoľňujú vysokotoxické dioxíny. Ropný priemysel, ktorý dodáva pre vložky, tampóny a ich obaly všetky plasty snáď ako jedného z najhorších znečisťovateľov životného prostredia predstavovať ani netreba.
A tak mám teda vo svojej skrinke odložené tri malé prírodné špongie. Sú to vlastne morské hubky z rodu poryphera, toho istého, ktorý možno poznáte ako prírodné špongie do sprchy či obľúbený suvenír z Grécka. Pre použitie pri menštruácii sa však tie klasické "sprchovacie" príliš nehodia. Treb
Tampóny a vložky som prestala používať pred štyrmi rokmi. Keďže žijem v meste a medzi ľuďmi, v kultúre, ktorá pohľad na menštruačnú krv nepripúšťa (1), nemôžem si dovoliť krvácať len tak, so zamazanými stehnami alebo škvrnkou na šatách (2). Preto sa chcem s vami na tomto mieste podeliť o moje skúsenosti s alternatívnymi spôsobmi zachytávania menštruačnej krvi - a o úplne inom prístupe k nej, než k akému nás súčasná spoločnosť vychováva.
Najviac zo všetkého ma na začiatku mrzel zbytočný odpad, ktorý svojím úplne prirodzeným menštruovaním spôsobujem. Dlho som však nemohla nájsť nijaké iné riešenie. Zároveň som chápala, že počas dní krvácania, ktoré sú pre mnohé ženy fyzicky či psychicky náročné, je veľmi dôležitá pohoda a komfort, ktorý mnohé supermoderné výrobky určite poskytujú. To, že sa vďaka novinke pod menom tampón dá ísť počas menštruácie bez problémov kúpať, bolo pre mňa rozhodne skvelým krokom vpred. Pamätám si ešte vložky, ktoré boli iba hrubé kusy vaty zabalené do gázy. A naše matky či staré matky si šili špeciálne mesačné pásy (nohavičky ešte neboli, alebo len dlhé a vložku nebolo kam uložiť), do ktorých sa vkladala mnohokrát prepieraná handrička a neskôr gáza a vata. Tiež som sa zamýšľala nad otázkou, prečo sa naša pokroková, otvorená spoločnosť na jednej strane tak jasne dokáže baviť o intímnej téme ako je menštruácia (reklamy v televízii, články v časopisoch), na druhej strane však stále celá propaganda kvality menštruačných pomôcok stojí na dokonalom zakrytí faktu, že ženy krvácajú. Slová ako "diskrétne", "pocit istoty a bezpečia", "nikto si to nevšimne" či "neviditeľné" ma plnili a dodnes plnia nepochopiteľným odporom. Na jednej strane "emancipované" mladé ženy, tešiace sa z nového obalu supertenkej vložky, na druhej strane nanútená hanba a večná snaha vnucovať ženám umelo vsugerovaný pocit pocikaného batoliatka v plienke. Pamätám si na všadeprítomný zvláštny pocit hanby a schovávanie vložky v rukáve na ceste k WC cez prestávku v škole. Alebo na dizajnérske ťahy výrobcov tampónov, ktorí ich obalili pestrofarebnými fóliami, "aby sa dievča nehanbilo, keď ich náhodou vytiahne z kabelky - veď vyzerajú ako farebný rúž."
Ale našťastie som stretla ženy, ktoré mi ukázali, aké jednoduché je hodiť toto všetko za hlavu. Prvá z nich bola Mirea, ktorá na Ecotopii v Rumunsku v roku 2000 vyvesila letáčik o morských špongiách - v angličtine sea sponges. Som jej za to nesmierne vďačná, lebo už o pár mesiacov nato, keď sa mi podarilo nájsť správne špongie, mohla som prestať používať tampóny a vložky. Desať rokov, celé moje dospievanie s nimi mi úplne stačilo. Tak isto mi stačili tie hory zbytočného odpadu, ktorými sa všetky použité menštruačné pomôcky stali. Ale nezabúdajme ani na znečistený vzduch, odpadovú vodu z fabrík a spotrebované neobnoviteľné zdroje našej planéty potrebné na ich výrobu. Zrátali ste si niekedy, koľko asi každá žena počas svojho plodného obdobia spotrebuje vložiek či tampónov? Sú to tisíce alebo až desaťtisíce kusov. Pri ich výrobe a bielení vlákien sa okrem iného uvoľňujú vysokotoxické dioxíny. Ropný priemysel, ktorý dodáva pre vložky, tampóny a ich obaly všetky plasty snáď ako jedného z najhorších znečisťovateľov životného prostredia predstavovať ani netreba.
A tak mám teda vo svojej skrinke odložené tri malé prírodné špongie. Sú to vlastne morské hubky z rodu poryphera, toho istého, ktorý možno poznáte ako prírodné špongie do sprchy či obľúbený suvenír z Grécka. Pre použitie pri menštruácii sa však tie klasické "sprchovacie" príliš nehodia. Treb
















































































































